Ako som si pripomínal Memorandum slovenského národa - 2.

Autor: Vladimír Giač | 30.7.2011 o 21:28 | (upravené 30.7.2011 o 22:09) Karma článku: 4,13 | Prečítané:  1348x

 V minulom článku som písal, aký som mal dojem z osláv okrúhleho výročia. S oslavami nepriamo súvisí aj zážitok po  skončení inscenácie Svätomartiniáda ... . Po skončení inscenácie, pri vychádzaní z kostola, pred vchodom pán poznamenávajúci , že súčasníci nie sú takí obetaví národovci ako boli predtým. Poznamenávajúci s otvoreným rozhorčením je asi výstižnejšie. A to nie rozhorčenie obsahujúcu obecné konštatovanie dobre známeho faktu. Ale mierené veľmi konkrétne.

      Terčom bol  Eštok.   „To je  kto?" pýtam sa netušiac,  že nevinná otázka  bude začiatkom asi hodinového rozhovoru.  „Správca Matice" znie odpoveď.
Od čias, keď sa hlavou Matice slovenskej opäť stal  predseda som zabudol, že Matica slovenská má aj správcu.  Nečudo, že som  nevedel, kto je Eštok. Z neznámeho pána sa vykľul autor knihy a zároveň jej vydavateľ. Už dlhšiu dobu písal knihu o Štefanovi Závodníkovi . Ako vydavateľ potreboval na jej vydanie aj finančnú podporu.
 „Eštok sľúbil  a nedal. Však  som to  aj v knihe  opravil, lebo v nej je uvedené, že dal".   Pravdu povediac  myslel som si, že  vydavateľ žiadal peniaze  cestou správcu od Matice.  A správca prisľúbil, ale výbor neodsúhlasil.  Nechápal som preto pokračujúci výlev: „ Aj ďalší, čo ho poznajú, potvrdili, že on zo svojho nedá".  Dodatočne mi došlo, že to malo byť, na potvrdenie predošlej lamentácie, že pán Eštok  nie je taký obetavý ako národovci 19. storočia.    Moju reakciu: „Možno, že mu to  výbor  neodsúhlasil"  zas nechápal on. „Prečo by to mal výbor odsúhlasovať?", spýtal sa pochybovačne. Neskoršie mi zapálilo bez toho, aby mi to  vydavateľ  uviedol na pravú mieru.   Nežiadal  príspevok a či dotáciu od inštitúcie ale od osoby. Od osoby  u ktorej  očakával, že  vzhľadom na postavenie v Matici slovenskej očakával , že nebude mať problémy s tým, aby si tľapla po vrecku.
A máte tú knižku aj tu?"  nedala zvedavosť. Otvoril tašku a v nej pohotovo  vykúkala nie jedna, ale viaceré. Vytušil som, že vydavateľ prišiel aj s  úmyslom predať . „Po čom je?" Prekvapilo ma, že len po 10 €,  lebo odborné tituly predsa stoja len o niečo viac. „Drahšia by nemohla byť, to by si ju už dôchodcovia nemohli dovoliť. Však som ju aj musel skracovať, aby to bolo menej strán". To už bola odpoveď nielen od vydavateľa  ale aj autora.  Vytiahol knižku, otvoril na stranu s farebnou fotografiou Štefana Závodníka,  presnejšie s fotografiou obrazu od  J. B. Klemensa.  Kniha má názov „Čo ukrýval tajomný archív" s podtitulom „Štefan Závodník ako ho nepoznáme".   Autor Albín Latko.  Na úvodnej strane  srdečné poďakovanie  sponzorom za pomoc, ktorou prispeli k vydaniu knihy. Hneď na prvom mieste Mgr. Ján Eštok  (správca Matice Slovenskej). Okrem neho mená ďalších 7 sponzorov.
Prvé meno preškrtnuté  ceruzkou a pečiatkou dotlačené : „sľúbil, ale neprispel".
Spred kostola sme sa presunuli  najprv do vchodu kostola  a neskôr na parkovisko, lebo ďalší program slávností pokračoval vystúpením hudobnej  skupiny a to náš rozhovor rušilo. Pohoda mojej peňaženky sa nedala porovnať s mojou. Najprv som z nej vytiahol nejakú čiastku do pokladničky v kostole, aj keď som nemusel, lebo vstup na inscenáciu bol voľný. Ale to už bol dopredu naplánovaný úbytok na ktorý  bola duševne pripravená.  Teraz však čelila blížiacemu sa neplánovanému  prievanu.  Keď sme došli k môjmu zaparkovanému autu, obava peňaženky sa naplnila.  Išla von posledná päťka a márne som hľadal  ďalšiu päťku v minciach.  Len posledné tri dvojky a pár centov.  Odišli  z peňaženky všetky tri.  Otázku „Máte mi vydať ?" som  pri tejto príležitosti považoval za netaktnú  a preto zostala nevypovedaná.   Protistrana zbežne pozrela na zaplatenú čiastku  a vložila do vrecka. Nádej peňaženky, že sa jej vráti jedno euro, tým nadobro spľasla. Vydavateľ  možno z obavy, aby som si to nevysvetlil zle, neprepočitával.  A ja som zas  dupľom považoval za netaktné upozorniť na výdavok.  Však peňaženka to prežije. Nie sú to prvé suchoty.  V kníhkupectve by som možno tú knižku nekúpil,  ale takto v priamom kontakte padlo iné rozhodnutie.  Vydavateľa obchod potešil.  Však má ešte  v súvislosti s vydaním knihy nejakú sekeru u svojich priateľov.  Potešený musel byť aj autor,  lebo  automaticky  začal  písať autogram.  Alebo to iba považoval za prejav zdvorilosti?  To je jedno.  Bol to tretí autogram v živote a v ten deň.  Ak za autogramy nepovažujem podpisy, čo sa ocitli v žiackej knižke, na vysvedčeniach a či štúdijnom indexe. Najmä v žiackej knižke  jedno spojenie poznámky a podpisu triednej učiteľky  má pre mňa mimoriadnu  autogramovú hodnotu.  V rozhovore pokračoval  autor, ktorý doplnil to, čo nestihol vydavateľ.  Aj  že na knižke  dlhšie pracoval,  s jej vydaním váhal kvôli nákladom.   Údajne ho vnučka povzbudila, aby  ju vydal k svojmu jubileu. O tom, ako ho  aj pracovníčky v SNK  obdivovali, že bol schopný nájsť hľadané dokumenty. Aj to, že  podľa posudzovateľov mal  v texte uviesť odvolávky na zdroje. ( V knihe sú zdroje uvedené  v zozname  na jej konci. Tam sú v obrazovej prílohe aj kópie  niektorých  dokumentov.)
Pohovorili sme o všeličom.  Pri rozchode  som poznamenal , že  ak sa mi knižka bude páčiť, tak napíšem o nej aj na blogu.  Dôvodom pre napísanie tohto článku preto bola  aj spomenutá poznámka.

       Text knihy je na 120 stranách.  Na ďalších 44 stranách je obrazová príloha.   Nejde o prvotinu.  Autor v rozpätí rokov 2005 až 2008 vydal 3 tituly na tému poľovníckych príbehov.  Už z predošlej časti časti článku vyplýva, že ide o monografiu  o Štefanovi Závodníkovi  a začrel ňou do historickej tématiky.  Autor miestami  konfrontuje  minulosť zo súčasnosťou.  Čitateľ sa dozvedá nielen o osobe Štefana Závodníka  ako takej, ale aj o súvislostiach s dobou v ktorej žil a pôsobil a to počnúc katastrofálnymi potopami v roku 1812 a v roku 1813 práve v deň, kedy sa narodil.  Tomu, kto  už zabudol  na  slovenské povstanie v septembri 1848 a v roku 1849, alebo o ňom vôbec nevie, pootvára  dvere.   Ukazuje Štefana Závodníka  nie len ako aktívneho memorandistu  a neskôr matičiara, ale aj  aktívneho účastníka slovenského povstania.  Ako ľudovýchovného pracovníka počnúc  bojom s negramotnosťou a alkoholizmom.  Ako katolíckeho farára rozširujúceho sieť svätostánkov pre uľahčenie  cirkevného života farníkov a sieť  škôl, pre uľahčenie prístupu k základnému vzdelaniu.   Súvislosti Štefana Závodníka  s dobou podáva  autor  prostredníctvom popisu  stykov  s ľuďmi majúcimi viac alebo menej  významnú úlohu  v popisovanej histórii.   Kniha pravdepodobne  obsahuje epizódy, ktoré nie sú známe z práce  „Slovenské národné povstanie roku 1848 - 1849"  od Daniela Rapanta.    
       Kniha  začrela do  histórie.  Snaha byť zujímavou ,akoby sa  čiastočne stala kolískou legendy o  osobe Štefana Závodníka.   Na strane 44 autor uvádza „V máji 1848 bol vydaný zatykač na Štúra, Hurbana a Hodžu, ale netušili, že najnebezpečnejším zosnovateľom tejto revolúcie je práve Štefan Závodník."  Alebo  na strane  105 sa dočítame, že „Štefan Závodník navrhol, aby hlavné zásady Memoranda skonceptoval Štefan Marko Daxner".  Kým prvý príklad sa dá akceptovať ako  osobný názor autora,  tak druhý príklad bez priamej odvolávky na hodnoverný zdroj,  je skôr o legende. Na jednej strane to vyvoláva nedôveru,  ale na druhej provokuje  k hľadaniu pravdy.  Neplatí to však o boji proti alkoholizmu a či negramotnosti a ďalšej osvetovej činnosti. To ako sa zdá, je spoľahlivo dokumentované.  
       V poradí ide o tretiu monografiu o Štefanovi Závodníkovi. Predchádzajú jej 20 stranová  Vladimír Hohoš:  „Štefan Záhradník z roku 1991"  a 150 stranová  Peter Brisuda:  „Kultúrna a kazateľská činnosť Štefana Závodníka"  z roku 2006.  Nevydanie v poradí tretej monografie by preto neznamenalo ignorovanie jeho osoby.  Napriek tomu je pravdou, že málokomu hovorí niečo meno Štefan Závodník.  A už málokto vie, čím by ho mohol inšpirovať .  Publikácia Albína Latku tým, že opustila vyslovene historický odborný štýl  a miestami je písaná  akoby  o príbehoch zo života sa číta ľahšie.  Jej prečítanie rozhodne nepatrí medzi stratu času.

        Blížia sa martinské matičné oslavy. Tak ako v roku 1863 aj teraz sa v tejto súvislosti konajú najskôr evanjelické bohoslužby  a po nich katolícka omša.  Vtedy  vraj  na bohoslužbách boli aj katolíci a po ich skončení  sa pohol sprievod z evanjelického kostola do katolíckeho.  Tohto roku majú byť bohoslužby na pódiu pred kostolom,  tak  ako na memorandových slávnostiach.  Snáď počasie vyjde.    
Domnievam, že autor a vydavateľ v jednej osobe, spisovateľ Albín Latko bude po omši pred kostolom  opäť s taškou,  ktorá nebude prázdna.  A tí, ktorí by predovšetkým mali vedieť a nevedia, kto to bol Štefan Závodník,  teda najmä katolícki veriaci - duchom  národovci, nezaváhajú  a budú na to pripravení.    

 Zavodnik.jpg

       Nuž pre mňa boli tohtoročné oslavy memoranda aj o neočakávanom spoznaní  Albína Latku, jeho knihy a prostredníctvom nej Štefana Závodníka.  V článku som si dovolil použiť fotografie z knihy.  V perexe je budatínsky zámok, s ktorým úzko súvisela aj časť života Štefana Závodníka.

      

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Maďari si nemajú z čoho vyberať, preto prežíva Bugár

Maďarskí voliči sú čoraz apatickejší a hľadajú alternatívu.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?