Zjednotenie sa na reči

Autor: Vladimír Giač | 15.1.2012 o 21:21 | (upravené 15.1.2012 o 21:35) Karma článku: 2,39 | Prečítané:  385x

       Dostala sa mi do rúk a nielen do rúk ale aj do mojej knižnice kniha „Večný nepokoj po-etika", vydaná v roku 2011. Svojim spôsobom zdravica k 75 tinám Júliusa Vanoviča (11. apríla 2010).        A s ňou aj spoznanie ďalšieho autora o starom Martine, teda o Martine, ako vyzeral takmer 100 rokov predtým, ako sme sa ja a či on narodili. Ako vyzeral Martin, ani tak zovňajškom ako svojím duchom. Hodno si ju prečítať každému, koho zaujímajú dejiny Slovákov. Môj článok však nie je o Martine ani o samotnej knihe ale o zjednocovaní sa na spisovnej slovenčine z trochu neobvyklého pohľadu.  

      „Druhá kniha o starom Martine"  (vyšla v roku 1993)  popisuje roky 1861 až 1875.  Začína memorandovým a či tesne pomemorandovým obdobím a končí  rokom v ktorom bola zrušená Matica Slovenská.  Exkurzia do minulosti,  ďalekohľad, ktorý nám  ukazuje trojrozmernosť  popisovaného na rozdiel od splošteného pohľadu  súčasných učebníc poplatného vzdialenosti doby.   

              Možno nielen pre mňa, ale aj pre iných bolo prekvapujúce, že ani v roku 1863 nebola dosiahnuté, pokiaľ ide o slovenskú reč,  zjednotenie sa.  O Ľudovítovi Štúrovi  a kodifikácii  štúrovskej slovenčiny vie, alebo aspoň počul  asi každý.   Znalejší  vedia, že  „Východiskom novej podoby spisovnej slovenčiny sa stala pôvodná štúrovská kodifikácia, ale s viacerými pravopisnými, hláskoslovnými a morfologickými úpravami, ktoré navrhoval M. M. Hodža a s ktorými sa stotožňoval aj Martin Hattala. Normu tejto tzv. opravenej slovenčiny spracoval a odôvodnil v diele Krátka mluvnica slovenská (1852) práve Martin Hattala, ktorý mal primerané filologické vzdelanie. Táto podoba spisovnej slovenčiny v základných rysoch platí dodnes.    ...  Takto sa v bežnej jazykovej praxi, ale najmä vo vecnej a umeleckej literatúre nový spisovný jazyk v priebehu 19. storočia vyvíjal, rozvíjal a formoval do dnešnej podoby. Isteže, nebolo to bez peripetií, lebo nielen jazyk, ale i jeho nositelia boli vystavení viacerým skúškam."  (Ján Findra,  Jazyk a text,  SNN 11/2010).   

       Mojim splošteným pohľadom teda vidím,  že od roku 1852 malo byť všetko jasné  a od tohto momentu už len prirodzený vývoj  ujednotenej  reči.   Posledná veta Jána Findru síce niečo naznačuje, ale čo, to nevidno.
     Na to ako ďalekohľad poslúži aj  „Druhá kniha o starom Martine" .  Na strane  128  je časť opisu   druhého valného zhromaždenia  MS ( v roku 1863 pre tých, čo to majú  s pamäťou na letopočty podobné ako ja).  Takže citát z knihy, kde sa citovanie pôvodných materiálov strieda s komentármi Júliusa Vanoviča.

No pamätným sa stane toto zhromaždenie návrhom podpredsedovým, aby spisy matičné vychádzali medzi ľud v štúrovskej slovenčine a ich autorom sa určili jednotné pravidlá; aby Michal Miloslav Hodža ako „prvý učiteľ terajšieho spisovného jazyka" Hattalovu, Viktorínovú a Mrázovú mluvnicu porovnal a preskúmal, lebo aj po nich „rúznost u spisovateľov" panuje - a výsledok ako návrh podal Matici. Výborník Hodža „úlohu túto chvályhodnou ochotou na seba vzal" - ibaže, aj po urgenciách nesplnil; o rok na deviatom výbore povie, že o tom píše samostatné dielo a do budúceho valného zhromaždenia ho dokončí - nestalo sa; Hodža už kráča osobnou kalváriou.  Ale ešte ten istý deviaty výbor rozhodne „písať dľa spôsobu prijatého a v matičných spisoch zaužívaného" - „kým sa vôbec dačo určitejšieho  v záležitosti pravopisu slovenského nerozhodne"; nerozhodlo - zostal teda matičný, neskôr „martinský úzus".  

     Vďaka a chvála však aj za ten úzus

     Nielen konfesionálne, aj na litere teda zjednocuje sa dovtedy rozčesnutý národ; ten jazyk spoločný bude ho odteraz spájať aspoň vonkajškovo. Končia sa tým aj intrigy neprajníkov, podľa ktorých nebolo dovtedy dôvodu zavádzať slovenčinu do škôl, úradov a úradných spisov: veď tí Slováci ani ustálenej reči nemajú!

Koniec citátu.  Písal sa rok 1863. Teda 11 rokov po Hatalovej mluvnici a či zjednodušene hodžovsko-hattalovskej  reforme.  Našinec o Viktorínovej a či Mrázovej mluvnici sotva počul. A predsa boli a stále ešte pretrvávala aj rôznosť medzi spisovateľmi. A pred našincom sa možno vynára potreba silnejšej optiky, aby zistill prečo aj Viktorínová a či Mrázová mluvnica.
Už aj preto, že hodžovsko-hattalovskej  reforma sa považuje za všeobecne prijateľný kompromis medzi  reprezentantmi odlišných postojov.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Maďari si nemajú z čoho vyberať, preto prežíva Bugár

Maďarskí voliči sú čoraz apatickejší a hľadajú alternatívu.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?