Ján Findra, v článku o ypsilone, okrem spomienky na odbornú diskusiu v šesťdesiatych rokoch minulého storočia, zároveň obhajoval jazykovedcov pred tou časťou verejnosti, ktorá tvrdí, že jazykovedci sú zodpovední za to, že ypsilon prežil.
Diskusia, ktorá sa rozvinula k môjmu článku, akoby chcela názor pána profesora potvrdiť. Len málo reagujúcich si myslí, že nie je nutnou súčasťou slovenčiny. A len jeden hlas sa dal pochopiť tak, že by neboli potrebné žiadne vybrané slová. Okrem reagovania na ypsilon sa objavili aj komentáre k mäkkému „ľ „ a „ ä". Z čisto logického hľadiska sú pojmy ako mäkké „i", mäkké „ľ" a či tvrdé „y" nezmyselné. V slovenčine sa niekedy odpútavame od prísneho logického kritéria. Napriek tomu, alebo práve preto, dochádza k lepšej zrozumiteľnosti.
Ja pochádzam z nárečového prostredia, ktoré nemá problémy s používaním mäkkého ľ, alebo ä. Skôr naopak. Je v ňom tendencia zmäkčovať aj tam, kde je to v rozpore so spisovnou slovenčinou (napr. mäd teda med). Je kuriózne, že ani počas vysokoškolských čias v Bratislave som nebol v kontakte s nikým, čo by mal problémy s „ľ". A to som sa stýkal aj s trnavčanmi . Až keď som prišiel do praxe. Jedna kolegyňa. Hovorila spisovne, ale Paľo bol pre ňu Palo.
V roku 1989 ma preto šokoval revolučný spevák s výslovnosťou „slúbili". Nebol som sám. Niekto si ho podal s uverejnením správičky, že údajne dostal ponuku naspievať pesničku: „Ľaľa Paľo, teľa ti je v ďateline". Zdá sa, že hanba na celom Slovensku, teda aspoň v kruhoch uznávajúcich potrebu kultivovaného prejavu podľa kodifikovanej podoby. Ale ako sa ukazuje, nie je to až taká hanba, kvôli ktorej by sa bolo treba plaziť popod kobercom. V Slovenských národných novinách (21/2010) sa Ján Findra zmieňuje:
V systéme slovenských hlások sa v Nauke reči slovenskej neuvádza mäkké ä ani mäkké ľ. Svoje hláskoslovné riešenie odôvodňuje Štúr takto: „Mekuo „ľ" len u daktorých Slovákov je v običaji a už aj tam pomali zakapáva, odkjal ako aj preto že je to zvuk pre svoju rozťeklosť ňepríjemní a detinskí v čistej slovenčiňe lepšje keď sa viňechá". Podobné dôvody uvádza aj pri mäkkom ä.
Ján Findra ide so svojimi poznatkami ďalej. Tvrdí, že výslovnosť mäkkého ä je ojedinelá a skôr sa vyslovuje široké „e". S ľútosťou konštatuje, že ani s výslovnosťou mäkkého „ľ", to nie je všetko v poriadku. Dokonca ani v prostredí, kde sa predpokladá kultúrny a kultivovaný jazykový prejav. A tak Ján Findra polovážne nadhadzuje kacírsku otázku, či Štúr nevystihol vývojové tendencie.
Ľudovít Štúr s citovaným názorom nepochodil ani v tábore svojich spolupracovníkov (M.M. Hodža a J.M. Hurban) . A preto o šesť rokov neskoršie uzrela svetlo sveta kodifikácia, pre ktorú bola štúrovská kodifikácia východiskom. Ako všetci vieme alebo nevieme, norma bola publikovaná Martinom Hattalom v diele „Krátka mluvnica slovenská". Niekde sa hovorí o hodžovsko-hattalovskej reforme, inde zas o opravenej slovenčine. Napriek tomu, že skomplikovala štúrovskú slovenčinu sa v literárnych kruhoch rýchlo ujala. (Dôkaz toho, že niekedy je lepšie, keď je niečo komplikované. :) Ak by v budúcnosti nosili stúpenci Štúra odznak s jeho vyobrazením, na znak toho, že treba odstrániť „ä", „ľ" , ja by som sa rozhodol pre odznak Hodžu a Hattalu. A Vy?
